By
Počas štrnástich rokov, keď sa moja maminka venovala profesionálnemu náhradnému rodičovstvu, prešlo našou domácnosťou šestnásť detí. Keď dnes poviem toto číslo nahlas, znie možno veľké. Pre mňa za ním však nie je jedna skupina šestnástich detí. Je za ním šestnásť rozdielnych príchodov, šestnásť pováh, šestnásť životných príbehov a množstvo situácií, ktoré sa nedajú zhrnúť do jednej skúsenosti.
Každé dieťa totiž prišlo inak. Inak sa správalo, inak reagovalo na nás a my sme zase inak reagovali naň. Niektoré bolo malé a potrebovalo predovšetkým pozornosť, hru a pocit, že sa môže uvoľniť. Staršie deti už prichádzali so svojimi návykmi, spôsobmi fungovania, skúsenosťami a niekedy aj správaním, ktorému sme ako deti vôbec nerozumeli. Jediné, čo mali všetky tieto príchody spoločné, bolo to, že keď sa otvorili dvere a do nášho domu vstúpil nový človek, na určitý čas sa zmenilo fungovanie nás všetkých.
Pamätám si, že keď k nám prišlo nové dieťa, často sa hanbilo. Ocitlo sa medzi cudzími ľuďmi, v novom dome, v prostredí, ktoré nepoznalo. Ale jedna vec sa pri rozprávaní o náhradnej starostlivosti možno spomína menej – hanbili sme sa aj my.
Boli sme doma, vo vlastnom prostredí, a napriek tomu tam zrazu bol niekto, koho sme nepoznali. Nevedeli sme, aký bude, ako sa bude správať, čo má za sebou ani ako dlho s nami zostane. Znovu sme si na seba museli zvykať. A keď sa podobná situácia počas detstva opakuje, začne meniť aj váš vlastný vzťah k domovu. Už to nie je priestor, v ktorom presne viete, kto večer sedí pri stole a kto bude spať vo vedľajšej posteli.
Každé dieťa navyše prinieslo do domácnosti inú atmosféru. Maminka bola na tieto veci veľmi citlivá a často hovorila o energii, ktorú človek do priestoru prináša. Mala svoje malé rituály, používala bylinky a snažila sa doma vytvárať pokojné prostredie. Pri niektorých deťoch cítila, že si so sebou priniesli veľa nepokoja a ťažkých skúseností. Dnes to vnímam možno menej cez samotné slovo energia a viac cez to, že dieťa jednoducho neprichádza ako nepopísaný papier. Prináša si so sebou všetko, čo dovtedy zažilo. A to sa prirodzene prejaví aj v prostredí, do ktorého vstúpi.
My sme však vtedy nepoznali všetky súvislosti. Boli sme tiež deti. A najmä pri prvých nociach sme niekedy nevedeli, čo máme očakávať.
Práve prvé noci si pamätám veľmi dobre. Človek si možno predstaví, že dieťa dostane posteľ, uloží sa a domácnosť zaspí. U nás to tak vždy nebolo.
Niektoré deti plakali. Niektoré vykrikovali zo sna alebo rozprávali. Niektoré chrápali. Iné boli veľmi nepokojné, hyperaktívne a nevedeli zaspať. Pri niektorých sme mali strach, pretože sme ich ešte nepoznali a netušili sme, ako budú reagovať. Ako deti sme si v hlave vytvárali aj vlastné scenáre a otázky – čo bude v noci, či sa niečo nestane, ako bude vyzerať ďalší deň.
Dnes sa na to dokážem pozrieť aj z druhej strany. My sme boli vo svojom dome, mali sme tam rodičov, svoje veci a poznali každý kút. Dieťa, ktoré práve prišlo, nemalo ani túto istotu. Bolo medzi ľuďmi, ktorých možno ešte ráno vôbec nepoznalo. Preto si dnes myslím, že by nebolo správne niektoré prejavy označiť jednoducho za neposlušnosť alebo zlé správanie. Za tým, čo sme vtedy videli navonok, mohlo byť množstvo vecí, ktorým sme ako deti nerozumeli.
Postupne sme si však k sebe väčšinou začali hľadať cestu. Dieťa spoznávalo nás a my jeho. Zisťovalo, ako domácnosť funguje, čo sa u nás robí, aké máme pravidlá a čo môže očakávať. A my sme zase postupne zisťovali, čo potrebuje ono.
Náš dom nebol veľký a ľudí v ňom bolo veľa. Bývalo nás tam minimálne päť detí, a keby každý fungoval iba podľa seba, pravdepodobne by sme veľmi rýchlo prestali fungovať ako domácnosť. Preto mali naši rodičia nastavený systém. Pravidlá, povinnosti a služby boli úplne prirodzenou súčasťou nášho života.
Dodnes si pamätám papier na chladničke, na ktorom bolo napísané, kto má čo urobiť. Niekto sa staral o psov, niekto polieval kvety, každý deň bolo potrebné pozametať schodisko pred vchodom. Boli rozdelené služby na terase aj na dvore. Popri škole, učení, hraní a bežnom detskom živote sme jednoducho vedeli, že každý z nás má aj svoje povinnosti.
A potom prišla sobota. Sobota bola veľký upratovací deň. Každý dostal na starosť určitú miestnosť – utrieť prach, povysávať, upratať. Samozrejme, nie vždy sme sa do toho hrnuli s nadšením. Pamätám si aj naše pokusy niečo odfláknuť alebo urobiť čo najrýchlejšie. Lenže rodičia boli v tomto pomerne prísni a výsledok po nás kontrolovali. Keď niečo nebolo urobené poriadne, jednoducho sme sa k tomu museli vrátiť.
V kuchyni mala hlavnú úlohu maminka. Pri takom množstve ľudí bolo varenie samo osebe veľkou súčasťou každého dňa, no aj tam sme jej podľa veku a možností pomáhali. Keď boli deti malé, bolo samozrejmé, že nemali rovnaké povinnosti ako my starší. Často sme za ne niečo urobili, pomohli im, postrážili ich alebo sa s nimi hrali. V určitom zmysle sme sa tak stávali ich staršími súrodencami, hoci biologickými súrodencami sme neboli.
Pri malých deťoch bola veľmi dôležitá práve hra a pozornosť. Ukázať im, čo všetko môžu robiť, nájsť niečo, čo ich zaujme, zahrať sa s nimi, zabaviť ich a postupne im umožniť uvoľniť sa v novom prostredí. Pri starších deťoch bolo fungovanie iné. Mali už svoje návyky, predstavy a spôsoby správania, takže cesta k spoločnému fungovaniu niekedy trvala dlhšie.
Ako dieťa som pravidlá často vnímal jednoducho ako pravidlá. Treba upratať, pretože rodičia povedali, že treba upratať. Treba pozametať schody, pretože je dnes moja služba. A keď som to neurobil poriadne, niekto ma poslal späť.
Dnes v tom vidím oveľa viac.
Pri takom množstve ľudí bol systém nevyhnutný, ale zároveň nás niečo učil. Zodpovednosti. Pravidelnosti. Tomu, že v spoločnom priestore nemôže každý myslieť iba na seba. Keď je v jednom dome veľa ľudí, každý musí určitým spôsobom priložiť ruku k dielu. A myslím si, že práve z týchto rokov si dodnes nesiem svoju potrebu systematickosti, poriadku a toho, že keď mám za niečo zodpovednosť, má to byť urobené poriadne.
Možno to znie zvláštne, ale niekedy sú to práve takéto malé veci, ktoré vám zostanú na celý život. Nie veľké udalosti, ale obyčajný papier na chladničke s rozpísanými službami.
A myslím si, že určitú istotu mohol tento systém prinášať aj deťom, ktoré k nám prišli. Vedeli, ako domácnosť funguje. Vedeli, že existujú pravidlá, ktoré sa týkajú všetkých. Že deň má nejaký rytmus a že každý má v spoločnom fungovaní svoje miesto. Aspoň tak tomu rozumiem dnes, keď sa na tie roky pozerám s odstupom.
Keď dnes hovorím o šestnástich deťoch, dávam si veľký pozor na jednu vec. Nechcem z nich vytvárať jednu skupinu a už vôbec nie šestnásť „smutných príbehov“. Každé z nich bolo iné. Každé malo inú povahu, inú minulosť, iné potreby a aj náš vzťah s každým z nich bol iný.
Niektoré spomienky sú veľmi pekné. Iné sú náročnejšie. Niektoré situácie dnes chápem, hoci som im vtedy nerozumel. A určite existujú aj veci, ktoré som ako dieťa videl iba zo svojej strany a dané dieťa ich mohlo prežívať úplne inak.
Práve preto nechcem hovoriť za ne.
Môžem hovoriť iba za seba – za chlapca, ktorý bol doma, keď zazvonili dvere a prišlo ďalšie dieťa. Za niekoho, kto sa niekedy tešil, inokedy hanbil a niekedy mal strach. Kto sa musel znovu deliť o priestor, ale potom sa s tým istým dieťaťom možno o pár dní hral, pomáhal mu alebo sa s ním smial.
A možno práve toto je jedna z vecí, ktoré mi tých štrnásť rokov ukázalo.
Prijatie nemusí vzniknúť v sekunde, keď sa otvoria dvere. Niekedy sa vytvára postupne.
Cez prvú spoločnú večeru. Prvú noc. Hru. Hádku. Upratovanie v sobotu. Papier so službami na chladničke. Cez stovky úplne obyčajných momentov, počas ktorých sa z cudzieho človeka postupne stane niekto, koho už poznáte.
A možno práve v tom pre mňa vždy bola sila nášho trochu netypického domova.
Nebolo v ňom všetko dokonalé. Niekedy nás bolo priveľa, niekedy bolo hlučno, niekedy sme sa báli, hnevali alebo túžili po väčšom súkromí. Ale existoval v ňom systém, pravidlá a snaha vytvoriť miesto, v ktorom sa dá fungovať spoločne.
Počas štrnástich rokov sa jeho dvere otvorili šestnástim deťom.
A každé z nich po sebe niečo zanechalo.
Nie iba v našom dome, ale aj v nás.
