Prvýkrát som prišiel tam, kde pracovala maminka. A viem, že sa tam chcem vracať

Prvýkrát som prišiel tam, kde pracovala maminka. A viem, že sa tam chcem vracať

Minulý týždeň v piatok popoludní som prvýkrát prišiel do Centra pre deti a rodiny v Banskej Bystrici, kde roky pracovala moja maminka. Tentokrát som tam však nešiel iba kvôli nej. Išiel som najmä za deťmi, ktoré tam dnes žijú.

Pred návštevou som sa ešte zastavil v obchode. Nechcel som prísť s prázdnymi rukami, a tak som nakúpil písacie potreby, peračníky, omaľovánky, sladkosti a pár ďalších drobností. Jednému z chlapcov som priniesol aj oblečenie, ktoré som doma pri upratovaní odložil s tým, že by ešte mohlo niekomu poslúžiť. A zobral som aj svoju knihu Nie moje, ale naše. Bolo pre mňa dôležité nechať ju práve tam – na mieste, ktoré bolo roky súčasťou maminkinho života a ktoré je tak úzko spojené aj s témou, pre ktorú táto kniha vznikla.

Keď som do centra prišiel, privítal ma pán riaditeľ a Danka. Sociálna pracovníčka, ktorá s maminkou roky pracovala, ale najmä jej kamarátka. Spolu slúžili, chodili s deťmi na pobyty a zažili množstvo chvíľ, o ktorých dnes Danka dokáže rozprávať aj mne. Som rád, že si po maminkinom odchode postupne vytvárame aj náš vlastný vzťah. Nie ako náhradu ich priateľstva, ale ako niečo nové, čo má vďaka maminke veľmi osobný začiatok.

Potom sme išli za deťmi.

Priznám sa, že prvý pohľad na ne ma zasiahol viac, než som očakával. Bolo ich sedem. Niektoré boli tichšie, iné komunikatívnejšie, ďalšie plné energie. Nemuseli mi pritom povedať jedinú vetu o svojej minulosti. Ani som ju od nich nechcel poznať. Neprišiel som sa pýtať, prečo skončili v centre. Chcel som spoznať ich.

Sadli sme si spolu do obývačky a začali sa rozprávať. A práve tam sa začali dve a pol hodiny, po ktorých som odchádzal s úplne jasným rozhodnutím – chcem sa sem vrátiť.

Nezaujímalo ma, odkiaľ prišli. Zaujímalo ma, kam chcú ísť

Zo začiatku bolo medzi nami cítiť prirodzený ostych. Veď sme sa videli prvýkrát. Niektoré deti boli utiahnutejšie, iné sa osmelili veľmi rýchlo. Niektoré sa hanbili, ďalšie mali množstvo otázok a niektoré boli jednoducho plné energie. Páčilo sa mi, že po chvíli mohli byť samy sebou. Nemuseli predo mnou nič vysvetľovať ani dokazovať.

Postupne sme sa začali rozprávať o škole, záujmoch, o tom, čo ich baví, ale aj o budúcnosti. Pýtal som sa ich, čím by raz chceli byť, čo by chceli robiť a aké majú sny. Nechcel som vedieť, čo majú napísané vo svojich spisoch. Oveľa viac ma zaujímalo, čo by raz chceli mať napísané vo svojom vlastnom životnom príbehu.

Práve pri tomto rozhovore prišiel moment, ktorý vo mne zostal. Viaceré deti hovorili o tom, že nechcú zopakovať život svojich rodičov. Chcú niečo dosiahnuť, vyštudovať, pracovať, postaviť sa raz na vlastné nohy a vytvoriť si iný život.

Sedel som oproti nim a uvedomoval si zvláštny kontrast. Ja som vyrastal s maminkou, ktorá sa dokázala starať o svojich päť synov a zároveň počas štrnástich rokov pomohla vychovávať ďalších šestnásť detí, ktoré prichádzali do našej rodiny v rámci profesionálneho náhradného rodičovstva. A teraz som sedel oproti deťom, ktoré z rôznych dôvodov svoju vlastnú rodinu pri sebe nemajú.

Bolelo ma to. Nie preto, že by som ich chcel ľutovať. Práve naopak. Čím dlhšie som ich počúval, tým viac som premýšľal nad tým, koľko možností ešte môže byť pred nimi. To, čo sa im stalo alebo v akých podmienkach vyrastajú dnes, predsa nemusí rozhodnúť o tom, kým budú o desať či dvadsať rokov.

Keď som rozprával o maminke, plakal som. A ony plakali so mnou

Samozrejme, počas nášho rozhovoru prišla reč aj na maminku. Rozprával som deťom o tom, aká bola, o našej rodine, o tom, ako sme vyrastali spolu s deťmi z detských domovov, aj o tom, prečo som napísal knihu Nie moje, ale naše.

A rozplakal som sa.

Nesnažil som sa to pred nimi skrývať. Povedal som im narovinu, že sa ospravedlňujem, ale som citlivý človek a rozprávať o maminke je pre mňa stále veľmi ťažké. Jej odchod je ešte príliš čerstvý a niektoré spomienky jednoducho nedokážem vysloviť bez emócie.

Potom sa však stalo niečo, čo som vôbec nečakal.

Niektoré deti začali plakať so mnou. A jedno z dievčat ku mne prišlo, pohladkalo ma po chrbte a podalo mi vreckovku.

Bol to možno úplne jednoduchý, niekoľkosekundový moment. Pre mňa však patril medzi najsilnejšie chvíle celého popoludnia. Prišiel som tam s predstavou, že možno budem ja tým človekom, ktorý niečo dá im. Že ich vypočujem, povzbudím a venujem im svoj čas. A zrazu som sedel v ich obývačke, plakal za svojou maminkou a jedno z tých detí bolo tým človekom, ktorý utešoval mňa.

V tej chvíli medzi nami nebolo treba vysvetľovať, kto je odkiaľ, kto má za sebou aký príbeh ani kto komu prišiel pomáhať. Boli sme jednoducho ľudia, ktorí dokázali cítiť emóciu toho druhého.

Možno práve vtedy zo mňa opadla aj posledná obava z toho, či ma medzi seba prijmú.

Maminku nikdy nestretli. A predsa poznajú jej langoše

Veľmi silnou súčasťou popoludnia boli aj Dankine spomienky na maminku. Neboli totiž iba kolegyne. Boli kamarátky. Spoločne slúžili, trávili čas s deťmi, chodili na pobyty či na chatu a za tie roky spolu prežili množstvo situácií, z ktorých dnes zostali príbehy.

Danka o maminke rozprávala aj deťom ešte pred mojím príchodom. Hoci ju tieto deti osobne nezažili, jej meno pre ne nebolo úplne neznáme. A potom prišla jedna spomienka, ktorá ma zasiahla svojou obyčajnosťou.

Langoše.

Maminka kedysi Danku naučila robiť svoje langoše. A Danka ich potom pripravovala deťom presne tak, ako ju to naučila ona.

V tej chvíli som si uvedomil, že predo mnou sedia deti, ktoré moju mamu nikdy nevideli. Nikdy nepočuli jej hlas, nevedia, ako sa smiala, nezažili ju pobehovať po kuchyni a pripravovať jedlo pre kopu ľudí. A predsa už jedli jej langoše.

Možno to znie ako úplná maličkosť. Pre mňa však nebola.

Od maminkinho odchodu často premýšľam nad tým, čo po človeku zostane. Fotografie, osobné veci, správy, spomienky. V ten deň som si však uvedomil, že po človeku zostávajú aj oveľa nenápadnejšie veci. Recept, ktorý niekoho naučil. Veta, ktorú kedysi povedal. Spôsob, akým sa staral o druhých. Niečo, čo odovzdal jednému človeku a ten to po rokoch odovzdáva ďalej.

Zrazu som mal pocit, že kúsok maminky je stále aj tam. V spomienkach ľudí, ktorí s ňou pracovali. V Danke. A dokonca aj v obyčajných langošoch, ktoré dnes jedia deti, ktoré ju nikdy nemali možnosť spoznať.

Potom sme jednoducho hrali kalčeto

Po všetkých vážnejších témach sme sa dostali aj k úplne obyčajným veciam. Rozprával som deťom o sebe, o tom, čomu sa venujem, o knihe aj o svojom živote. Hovorili sme dokonca o mojej fenylketonúrii, ktorá ich veľmi zaujala. Pýtali sa a ja som im vysvetľoval, čo môžem jesť, čo nemôžem a ako s tým človek funguje v bežnom živote.

Postupne bolo cítiť, že prvotný ostych mizne. A potom ma pozvali zahrať si kalčeto.

Tak sme hrali.

Smiali sme sa, súťažili a na chvíľu sme neriešili vôbec nič veľké. A práve to sa mi páčilo. Nechcem, aby každé moje stretnutie s nimi bolo o vážnych témach, ich minulosti alebo o tom, že sa im niekto snaží „pomáhať“. Niekedy možno úplne stačí prísť, sadnúť si, porozprávať sa a zahrať si spolu kalčeto.

Pretože aj v takých obyčajných chvíľach môže dieťa cítiť, že niekoho zaujíma. Nie jeho spis, nie dôvod, pre ktorý sa ocitlo v centre, ale ono samo. To, čo ho baví, čo mu ide, na čom sa smeje a čo chce raz dokázať.

„Čo by ste chceli so mnou zažiť?“

Keď sa náš spoločný čas pomaly končil, položil som deťom otázku, ktorá bola pre mňa veľmi dôležitá. Spýtal som sa ich, či by boli rady, keby som za nimi chodil častejšie.

Nechcel som, aby to bola jedna návšteva. Jedna taška s vecami, dve a pol hodiny, rozlúčka a koniec. Chcel som vedieť, či ony samy stoja o to, aby som sa vracal.

Ich reakcia ma potešila a zároveň dojala. Hneď začali rozprávať o tom, čo všetko by sme mohli spolu robiť. Mohli by sme variť, hrať sa, ísť na prechádzku. Hovorili, že by som mohol niekedy prísť na víkend a zostať s nimi dlhšie. Dokonca zaznelo aj to, že by chceli, aby som bol ich vychovávateľom.

A tak som sa každého z nich spýtal ešte jednu otázku: „Čo by ste chceli so mnou zažiť?“

Každé dieťa mi povedalo jednu vec. Jedno svoje želanie. A ja som si ich postupne zapisoval.

Nebudem ich zverejňovať. Patria im a chcem, aby zatiaľ zostali medzi nami. Ale keď som si ich zapisoval, povedal som si, že urobím všetko, čo bude v mojich možnostiach, aby sme ich postupne mohli premeniť na spoločné zážitky.

Nechcem im prinášať iba veci

Keď som videl, ako sa deti tešia z drobností, ktoré som priniesol, bolo to krásne. Zároveň som si však uvedomil, že ak má mať moje stretávanie s nimi zmysel, nechcem ho postaviť na materiálnych veciach.

Ak budú niečo potrebovať a budem vedieť pomôcť, samozrejme, rád to urobím. Ale oveľa viac by som im chcel dávať niečo, čo sa nedá kúpiť ani vložiť do nákupnej tašky – čas, pozornosť, záujem, zážitky a podporu.

Chcel by som s nimi variť a piecť, pred Vianocami vyrábať ozdoby, ísť na výlet, do zoo alebo na vianočné trhy. Ukázať im nové miesta a dopriať im zážitky. Ak to bude možné, rád by som ich postupne prepájal aj s ľuďmi, ktorí by ich mohli inšpirovať, ukázal im rôzne povolania či možnosti, o ktorých možno zatiaľ ani netušia.

A hlavne by som chcel vedieť, ako sa im darí. Ako im ide škola. Či sa im podarilo niečo, o čo sa snažili. Či stále chcú byť tým, čím mi povedali, že raz chcú byť. A možno ich niekedy povzbudiť práve vo chvíli, keď budú mať chuť niečo vzdať.

Neviem ešte presne pomenovať úlohu, ktorú by som chcel v ich životoch mať. Možno mentor. Možno patrón. Možno niekedy jednoducho starší brat. Nechcem sa hrať na ich rodiča ani nahrádzať ľudí, ktorí sa o ne každý deň starajú. Chcem byť jednoducho ďalším dospelým človekom v ich živote, ktorému na nich bude záležať. Človekom, ktorý príde, sadne si vedľa nich, zahrá si kalčeto a spýta sa: „Tak čo, ako sa máš?“ A naozaj bude chcieť počuť odpoveď.

Raz by som chcel ísť v maminkiných šľapajach

Myšlienku, že by som sa raz stal profesionálnym náhradným rodičom, v sebe nosím už dlhšie. Dnes na to ešte nemám vytvorené podmienky. Mám svoju prácu, projekty a život nastavený tak, že by som tejto úlohe nedokázal dať všetko, čo si vyžaduje. A profesionálne náhradné rodičovstvo je príliš veľká zodpovednosť na to, aby som k nemu pristupoval iba cez emócie.

Po tomto popoludní som si však ešte istejší, že raz by som túto cestu chcel skúsiť.

Počas tých dvoch a pol hodín som totiž cítil niečo, s čím som vlastne vyrastal. Záujem o deti, ktoré možno na začiatku života nedostali rovnaké možnosti ako niekto iný, ale to ešte neznamená, že ich budúcnosť musí byť vopred napísaná.

Dieťa si nevyberá, do akej rodiny sa narodí. Nevyberá si rozhodnutia svojich rodičov ani okolnosti, ktoré spôsobia, že určitú časť detstva prežije v centre pre deti a rodiny. To, kde dieťa vyrastá, ho však nemusí definovať po zvyšok života.

Môže vyštudovať, nájsť si prácu, ktorá ho bude napĺňať, cestovať, plniť si sny. Môže raz vytvoriť vlastnú rodinu a svojim deťom dať bezpečie a domov. Môže toho dokázať veľmi veľa.

Možno však na tej ceste potrebuje ľudí, ktorí mu budú pripomínať, že na to má. Ľudí, ktorí mu budú veriť dovtedy, kým tomu nezačne veriť aj ono samo.

A kým raz budem môcť ísť v maminkiných šľapajach aj ako profesionálny náhradný rodič, možno môžem začať práve takto.

Tým, že budem prítomný.

V októbri sa vrátim

Keď som po približne dvoch a pol hodinách odchádzal, neodchádzal som s pocitom, že som urobil dobrý skutok. Takto svoju návštevu ani nechcem vnímať. Oveľa viac som cítil zodpovednosť za to, čo som deťom povedal. Pretože ak dieťaťu poviete, že prídete znova, malo by vedieť, že vaše slovo niečo znamená.

Preto sa v októbri vrátim. Potom, verím, opäť v novembri. A veľmi sa teším aj na predvianočný čas a na všetko, čo možno spoločne vymyslíme. Neviem, kam sa naše stretávanie postupne posunie ani aké zážitky nás čakajú. Viem však, že nechcem zostať pri jednej návšteve.

Keď som sa s deťmi lúčil, odniesol som si množstvo emócií. Ich sny a želania, ktoré som si zapísal. Smiech pri kalčete. Spomienky na maminku. Aj chvíľu, keď som pred nimi plakal a jedno z dievčat ku mne prišlo, pohladkalo ma po chrbte a podalo mi vreckovku.

Potom som prišiel domov.

A večer mi napísala Danka.

Deti sa po mojom odchode pustili do knihy Nie moje, ale naše, ktorú som im tam nechal. Začali ju čítať a pri čítaní plakali.

Keď som si tú správu prečítal, zasiahlo ma to. Neviem, čo presne ich v knihe oslovilo. Nechcem hovoriť za ne ani si domýšľať, čo pri jej čítaní cítili. Možno sa v niektorých vetách našli, možno ich zasiahol niektorý z príbehov. To patrí im.

Pre mňa však malo obrovskú silu už samotné vedomie, že niekoľko hodín po tom, čo sme spolu sedeli v jednej obývačke a rozprávali sa, sedeli tie isté deti nad knihou, ktorá vznikla z príbehu našej rodiny, mojej maminky a detí, ktoré boli kedysi v podobnej životnej situácii ako ony.

A vtedy mi napadlo, aký zvláštny kruh sa tým uzatvára.

Maminka kedysi prichádzala z tohto centra domov k nám spolu s deťmi, ktorým mala vytvoriť bezpečné miesto. O mnoho rokov neskôr som do toho istého centra prišiel ja s knihou o nej a o deťoch, ktoré boli súčasťou našej rodiny. A po mojom odchode ju čítali ďalšie deti, ktoré maminku nikdy nestretli.

Možno práve preto pre mňa táto návšteva nebola iba návratom na miesto, ktoré patrilo do jej života.

Možno to bol začiatok niečoho môjho.

Ďakujem, že ste mi otvorili dvere

Na záver patrí moje veľké poďakovanie pánovi riaditeľovi Centra pre deti a rodiny Srdiečko v Banskej Bystrici. Ďakujem za dôveru, za prijatie a predovšetkým za to, že mi umožnil prísť medzi deti a stráviť s nimi tento čas. Veľmi si vážim aj možnosť v našich stretnutiach pokračovať a postupne hľadať spôsob, ako môžem byť deťom nápomocný.

Osobitne ďakujem Danke. Za to, ako ma prijala, za všetky spomienky a príbehy o maminke, z ktorých niektoré som možno ani ja nepoznal, a za to, že na ňu nezabudla. Danka bola maminkinou kamarátkou a pre mňa je dnes veľmi vzácne, že si postupne môžeme budovať aj náš vlastný vzťah.

Možno je aj toto jeden z nenápadných darov, ktoré mi tu maminka nechala – ľudí, ktorých mala rada ona a ktorých mám dnes možnosť spoznávať ja.

A napokon ďakujem deťom. Za to, že ma medzi seba pustili. Za ich otázky, smiech, úprimnosť aj sny, o ktoré sa so mnou podelili. Za spoločné kalčeto. Za to, že mi dovolili byť na pár hodín súčasťou ich sveta. A jednému dievčaťu aj za obyčajnú vreckovku a pohladenie po chrbte vo chvíli, keď som ich potreboval ja.

Keď dnes premýšľam nad maminkou, čoraz viac si uvedomujem, že pokračovať v jej odkaze nemusí znamenať robiť presne to isté, čo robila ona. Možno si každý musíme nájsť vlastný spôsob.

Ten môj sa možno začal práve teraz.

V piatok som do centra prišiel prvýkrát.

V októbri sa vrátim.