By
Keď som začal písať knihu Nie moje, ale naše, chcel som zachytiť príbeh, ktorý ma sprevádza prakticky celý život. Príbeh našej rodiny, detí, ktoré prichádzali do nášho domova, ale predovšetkým mojej maminky, ktorá sa štrnásť rokov venovala profesionálnemu náhradnému rodičovstvu. Vtedy som ešte netušil, čo všetko sa počas vzniku knihy zmení. A už vôbec nie to, že keď ju raz budem držať vytlačenú v rukách, maminka tu už nebude.
Dnes preto Nie moje, ale naše nevnímam iba ako knihu. Je to kus môjho detstva, našej rodiny a spomienka na maminku. Zároveň však čoraz viac cítim, že je to aj začiatok niečoho ďalšieho. Niečoho, čomu sa chcem venovať, čo chcem postupne rozvíjať a čomu chcem dať vlastný priestor. Aj preto vznikol tento web a napokon aj blog, ktorý práve čítate.
Moja maminka bola štrnásť rokov profesionálnym náhradným rodičom. Deti, ktoré z rôznych dôvodov nemohli zostať vo svojej biologickej rodine, tak prichádzali aj k nám domov. A nechcem dnes spätne hovoriť, že to bolo úplne normálne detstvo a že sme rozdiel medzi našou a ostatnými rodinami nevnímali. Práve naopak. Vnímali sme ho veľmi intenzívne. Vedeli sme, že naša rodina funguje inak ako rodiny našich kamarátov a spolužiakov.
Boli obdobia, keď nás bolo doma naozaj veľa. Delili sme sa o priestor, o už aj tak malú izbu, o svoje veci a súkromie, ale svojím spôsobom aj o rodičov. A ako dieťa sa na to nepozeráte iba cez myšlienku, že vaša rodina robí niečo dobré a pomáha deťom, ktoré to potrebujú. Niekedy nám ich bolo ľúto a premýšľali sme nad tým, čo všetko museli zažiť. Inokedy nám spolu bolo dobre, smiali sme sa, hrali sa, chodili do lesa a vytvárali spoločné spomienky. Boli to pekné a milé chvíle, na ktoré si dodnes rád spomeniem.
Ale boli aj úplne iné situácie. Niekedy sme sa pred týmito deťmi vo vlastnom dome hanbili. Niekedy sme sa ich dokonca báli. Boli obdobia, keď som mal pocit, že doma nemôžeme byť úplne sami sebou, pretože tam stále bol niekto ďalší. Miesto, ktoré by malo byť vaším súkromím a bezpečným priestorom, zrazu nepatrilo iba vám. A niekedy som ako dieťa jednoducho nechcel zdieľať. Nechcel som sa deliť o izbu, o veci, o priestor a niekedy ani o vlastných rodičov.
Dnes sa na tieto pocity dokážem pozrieť úplne inak. Ako dieťa ich však neviete pomenovať ani analyzovať. Jednoducho ich prežívate. Pamätám si dokonca obdobia, keď som mal pocit, akoby sme boli určitým spôsobom aj my sami súčasťou systému, do ktorého patrili deti, ktoré k nám prichádzali. Samozrejme, naša situácia bola úplne iná – mali sme svojich rodičov, svoj domov a svoje zázemie. Ale tým, že nás bolo doma veľa, ľudia sa v domácnosti menili a všetci sme sa museli prispôsobovať situáciám, ktoré väčšina rodín okolo nás nezažívala, som niekedy tento pocit mal.
Práve preto nechcem svoj príbeh po rokoch romantizovať. Nebolo to iba krásne, ale nebolo to ani iba zlé či náročné. Bolo to plné veľmi rozdielnych situácií a emócií. A hlavne – bolo to naše detstvo. Detstvo, ktoré ma veľmi výrazne formovalo a o ktorom dnes viem, že si z neho nesiem oveľa viac, než som si kedysi dokázal uvedomiť.
Mnohé situácie, ktoré som ako dieťa vnímal jedným spôsobom, dnes vidím úplne inak. Oveľa viac rozumiem maminke a tomu, prečo sa rozhodla túto prácu robiť. A dokážem si tiež lepšie predstaviť, čo všetko musela zvládať ona – nielen vo vzťahu k deťom, ktoré k nám prichádzali, ale aj vo vzťahu k nám, jej vlastným deťom. Profesionálne náhradné rodičovstvo totiž nevstúpilo iba do jej pracovného života. Vstúpilo do života celej našej rodiny a ovplyvnilo každého z nás.
Mňa táto skúsenosť veľmi silno definovala v detstve a dnes vidím, že ma definuje aj v dospelosti. Ovplyvnila môj pohľad na rodinu, deti, medziľudské vzťahy, pomoc druhým aj na to, čo vlastne znamená mať domov. Možno práve preto dnes tak často premýšľam nad pocitom bezpečia a prijatia, nad tým, čo potrebujú deti a mladí ľudia, alebo nad tým, ako veľmi dokáže prostredie, v ktorom vyrastáme, ovplyvňovať človeka ešte mnoho rokov potom.
Zároveň som pochopil, že pri podobných témach málokedy existuje iba jedna strana príbehu. Pomáhať jednému človeku môže zároveň znamenať, že sa musí prispôsobiť niekto ďalší. Niečo môže byť krásne a správne a súčasne veľmi náročné. Môžete mať dieťa radi, ľutovať ho za to, čím si prešlo, a zároveň túžiť po tom, aby ste mali večer svoju izbu iba pre seba. Dnes už viem, že tieto pocity sa navzájom nevylučujú. Aj toto je súčasť príbehu, o ktorom chcem hovoriť otvorene.
Postupne vo mne dozrievala potreba o tom všetkom napísať. Nie odbornú publikáciu o náhradnej starostlivosti – na to nie som odborník a ani sa ním nechcem tváriť. Chcel som zachytiť náš príbeh taký, aký bol. Aj s peknými chvíľami, aj s tými náročnými. Chcel som hovoriť o deťoch, ktoré naším domovom prešli, ale zároveň aj o tom, čo profesionálne náhradné rodičovstvo znamenalo pre nás ako biologické deti rodičov, ktorí sa preň rozhodli.
A predovšetkým som chcel zachytiť príbeh maminky. Tak vznikla kniha Nie moje, ale naše. Počas jej prípravy som však netušil, aký význam pre mňa nakoniec bude mať. V máji 2026 moja maminka po boji s rakovinou zomrela. Keď dnes o knihe rozprávam, už preto nerozprávam iba o našom detstve. Je v nej pre mňa uložený kus človeka, ktorého som stratil. Je v nej maminka, jej rozhodnutia, jej práca, pomoc druhým, ale aj všetko to, čo sme spolu ako rodina prežili.
A práve jej odchod vo mne ešte viac posilnil pocit, že nechcem, aby sa tento príbeh skončil poslednou stranou knihy. Nechcem, aby to dobré, čo robila, zostalo iba spomienkou, o ktorej budeme hovoriť doma. Chcem sa pokúsiť pokračovať vlastným spôsobom. Nie robiť presne to, čo robila ona, ale vziať si z jej života to, čo mi odovzdala, a pretaviť to do niečoho, čo bude dávať zmysel mne.
Postupne som preto začal premýšľať nad tým, čo môžem s touto skúsenosťou urobiť ďalej. Nechcem zostať iba pri propagácii knihy. Chcem sa stretávať s ľuďmi, hovoriť o týchto témach na besedách, spolupracovať s centrami pre deti a rodiny a hľadať konkrétne možnosti, ako byť deťom a mladým ľuďom nápomocný. Nie preto, že si myslím, že ich idem zachraňovať alebo že poznám riešenia ich problémov. Skôr preto, že toto prostredie poznám zo svojej vlastnej životnej skúsenosti a dnes cítim, že mu chcem časť svojho času, energie a možností vrátiť.
Zároveň spúšťam podcast Nie moje, ale naše, ktorý bude ďalšou časťou celého projektu. Nechcem ho postaviť iba na téme knihy alebo náhradnej starostlivosti. Chcem v ňom otvárať témy rodiny, detí a mladých ľudí, vzťahov, životných skúseností, náročných období, ale aj nových začiatkov. Priestor v ňom nechcem dávať iba odborníkom či známym osobnostiam. Zaujímajú ma aj úplne obyčajní ľudia, ktorí si niečím prešli, niečo odžili a ich skúsenosť môže byť pre niekoho ďalšieho zaujímavá alebo dôležitá.
Čím som starší, tým viac si totiž uvedomujem, koľko toho o ľuďoch okolo seba nevieme. Za dverami jednej domácnosti sa môže odohrávať príbeh, o ktorom ľudia za susednými dverami netušia vôbec nič. Možno aj preto ma dnes príbehy ľudí tak veľmi zaujímajú a chcem im vytvárať priestor.
Podobne vnímam aj tento blog. Nechcem, aby bol iba miestom, kde budem informovať o tom, čo som urobil, kde som bol alebo čo práve pripravujem. Chcem tu písať o deťoch a mladých ľuďoch, o centrách pre deti a rodiny a náhradnej starostlivosti, o príbehoch a skúsenostiach ľudí, ale aj o projektoch a spoluprácach, ktoré budú postupne vznikať.
Veľmi dôležitou súčasťou blogu budú pre mňa aj nápady a inšpirácie, ako sa deťom a mladým ľuďom venovať a ako s nimi zmysluplne tráviť voľný čas. Chcem prinášať konkrétne idey na aktivity, výlety, spoločné chvíle, rozhovory či projekty, pri ktorých môžu mladí niečo zažiť, vytvoriť, naučiť sa alebo jednoducho na chvíľu vypnúť. Bol by som rád, keby si tu časom našli niečo rodičia, rodiny, ľudia pracujúci s deťmi, centrá pre deti a rodiny, ale pokojne aj samotní mladí ľudia.
Popri tom všetkom budem písať aj o ďalších častiach svojho života. O fenylketonúrii, s ktorou žijem od narodenia, o vlastných skúsenostiach, o veciach, ktoré ma zaujali, zasiahli alebo prinútili nad niečím premýšľať. Tento web totiž nevzniká iba pre jeden projekt. Je to môj osobný priestor a chcem, aby postupne ukazoval nielen to, čo robím, ale predovšetkým to, prečo to robím.
Keď dnes premýšľam nad názvom Nie moje, ale naše, má pre mňa možno ešte väčší význam ako v čase, keď som ho vymýšľal. Celý môj príbeh je totiž svojím spôsobom o ľuďoch, ktorí vstupovali do života jeden druhému. Nie vždy to bolo jednoduché, nie vždy to bolo pekné a určite by som nechcel tvrdiť, že všetko, čo sme zažili, bolo ideálne. Ale bolo to skutočné. A formovalo ma to.
Veľkú časť toho, kým som dnes, si nesiem práve z domu, v ktorom nás niekedy bolo možno až príliš veľa. Z malej izby, o ktorú sme sa museli deliť. Z chvíľ, keď som nerozumel tomu, prečo veci fungujú práve takto. Z detí, ktoré prišli a neskôr odišli. Z pekných spomienok aj z tých, na ktoré sa nespomína jednoducho. A predovšetkým z toho, čo mi svojím životom ukázala maminka.
Neviem, kam ma Nie moje, ale naše ešte zavedie, akých ľudí vďaka nemu stretnem, aké projekty vzniknú ani čo všetko sa mi podarí urobiť. Viem však, že nechcem zostať iba pri knihe. Chcem pokračovať kvôli tomu, čo som zažil, kvôli deťom a mladým ľuďom, ktorým možno dokážem byť niekedy nápomocný, kvôli príbehom, ktoré si zaslúžia priestor, a v neposlednom rade aj kvôli maminke.
Jedna kniha vznikla z nášho príbehu. Dnes však cítim, že práve jej poslednou stranou sa pre mňa začína písať niečo nové.
